GILI AIR ISLAND
Na ostrove Gili Air (air tu paradoxne znamená voda) nejazdia žiadne autá ani motorky. Teda až na pár elektrických mopedov… Inak sa tu jazdí iba na bicykloch alebo na koňoch.
Koľko je ešte takých miest na svete?
Gilijčanov vnímam inak ako ostatných Indonézčanov. Ak s nimi nerobíš “business” tak sa dá fajnovo pokecať. Majú otvorené srdce, radi poradia či pomôžu. Ich pohľad na život je iný. Taký viac pozitívny, než sme bežne zvyknutí.. “My friend” je častý spôsob ako turistov oslovujú. A naozaj sa tak aj chovajú. Všetci na ostrove sme si akoby rodina aj keď sa nepoznáme…
Na prelome Júla a Augusta 2018 tu boli viaceré zemetrasenia s magnitúdou 6-7 ktoré zničili severný Lombok a niektoré budovy na Gili islands. Veľa sa tu odvtedy zmenilo, no charakter ostrova, pre ktorý som si ho obľúbila, tu našťastie pretrval.
“Na Lomboku mi spadol celý dom. Tak teraz nemám kde bývať ale stále pracujem tu na rodnom Gili Air.” Líčil mi svoju situáciu jeden z „domorodcov“. Aj tak skoro všetci, ktorí zemetrasenie zažili, radšej spia vonku pod holým nebom alebo pod prístreškom vyrobeným z bambusu či dreva. Tie sú flexibilné a takmer všetky vydržali silné otrasy. V múrovanej izbe by už asi nezaspali.
Betónové stavby tu utrpeli omnoho viac. “That’s life” – dodáva s úsmevom..
Mnoho domácich po zemetrasení z ostrova ušlo, vraj kvôli traume alebo aby pomohli svojim rodinám na Lomboku. Nový staff prišiel z južného Lomboku, a tak nemajú taký strach. Je tu však momentálne veľmi málo turistov a takmer polovičné nasadenie zamestnancov v resortoch bohato stačí..
Ďaľší domáci mi popisuje rôzne rastliny, ktoré používajú na liečenie rán a ukazuje mi svoje tažko rozpoznateľné jazvy, ktoré si vďaka nim zázračne zahoijil. “Natural is better. No chemicals!”
Tiež mi potvrdzuje, že dúfa, že nové domy sa tu budú stavať znova tradičným spôsobom z bambusu, ktorý vydrží skoro všetko. Krúti hlavou nad cementom ako hlúpym výmyslom modernej doby..
Spomína ako zažil podobné zemetrasenie keď bol ešte dieťa „vtedy neboli skoro žiadne škody ani ľudia nezomreli, nebol betón“.
A dostávam ešte jednu radu, o ktorej som sa však už dávnejšie presvedčila aj sama: “Never trust the locals 100%”. Mal na mysli krádeže na susednom párty ostrove Gili T a „reálnosť“ nimi navrhovaných cien za služby či produkty. Ázia je už dobre známa tým, že prvú cenu, ktorú vám povedia, netreba prijímať. Často je 2 ci 3x násobná tej, za ktorú sú s úsmevom ochotní predať. Ale nie všetci turisti to vedia. Úvodná cena je totiž podobná tým západným a tak ešte nie je až taká podozrivá. A ak napr. 1 zo 4 turistov kúpi bez zjednavánia, majú pekne zarobené. Nečudujem sa im. Za pokus to predsa stojí.
To isté platí aj pri zjednávaní ceny za „taxík“, teda v tomto prípade koča. Od turistov pýtajú 150 rupií, zatiaľ čo od známych iba 50…
Kone sú tu akousi prirodzenou súčasťou ostrova. Používajú ich nielen na prevoz turistov ale aj materiálu. Dokonca je v ponuke aj jazda na koni po pláži pri západe slnka – nezabudnuteľný zážitok. Po chvíli jazdenia pod dohľadom majiteľa mi bolo srdečne dovolené si zajazdiť len tak navoľno, no musela som si dávať pozor najmä na korály v piesku a taktiež na laná, ktorými boli priviazané lode k pevnine.
Záujímavosťou ostrova je aj to, že sa na ňom nenachádzajú žiadne psy. Sú tu vyslovene zakázané, pretože Gili Air je ostrovom mačiek. Toto je na Áziu vskutku výnimočné, pretože inak je všade kopa zatúľaných psov, ktorí vyzerajú veľmi podobne – pravdepodobne sa mixovali dovtedy až vznikol jeden univerzálny druh.
Večer si Gilijčania zvyknú na pláži založiť oheň a občas si tam opečú čerstvo ulovené ryby. Vraj je to ich tradícia a mne sa teda veľmi páči.
Pôsobia omnoho uvoľnenejšie než napr. ľudia z Lomboku.
„Mashroom, magic mashroom!“ – zakričí vyškerený čašník do vetra na pláži o desiatej večer. Pár zákazníkov sa zasmeje no nikto sa nad tým nepozastavuje. Domáci sa zabávajú. Ohník horí ďalej, vlnky žblnkocú a mačky svojim ustavičným mňaukaním žobrú pod stolom a obtierajú sa o nohy zaborené v piesku…
