Nezaradené

Život v raji

ŽIVOT V RAJI - ANEB AKO SI TO SPRAVÍŠ TAK TO MÁŠ

Vraví sa, že “Keď človek mieni, život mení.” Neviem, či by som toho “meniča” nazvala životom. Podľa mňa, sme to my sami. Každopádne by som chcela zvedomiť už dávno známe, že ZMENA JE DOBRÁ, aj keď sa to niekedy na prvý pohľad nezdá..

Keď som sa balila na tento 3-týždňový trip po južnej Indonézii, mala som v podstate iba jeden plán. Túžila som vyliezť na Mount Rinjani, najvyšší vrch na Lomboku o výške 3700m s jazerom a sopkou uprostred. Vedela som, že tá sopka bola nedávno aktívna a jej aktivitu akosi nevedia predpovedať v dostatočnom predstihu, a tak naposledy museli všetkých účastníkov výstupu evakuovať helikoptérou. Aj ma v jednu chvíľu prepadol trošku taký vnútorný policajt, že či nezačínam byť už moc drzá a dovoľovať si riskovať, či to za to stojí atď. Rodičia tiež neboli nadšení, ani sa im nečudujem. Mojou dilemou však bolo hlavne to, či do 50L vaku zmestím aj turistické topánky.

Mount Rinjani

Začala som googliť. Nejasné informácie o tom, či sú výstupy ešte stále zakázané kvôli blízkym zemetraseniam sa miešali s dychberúcimi videami a fotkami z východu slnka na vrchole tejto mohutnej hory. Nádherné zážitky s prírodou pretkané únavou a varovaním, že náročnosť trasy naozaj nie je pre každého.. Úplne ma tá predstava fascinovala aj mi bolo divné, prečo nad tým tak často premýšľam. Ale to ma asi ťahal ten oheň…

Nakoniec som zistila, že výstupy boli oficiálne pozastavené až do odvolania..takže topánky som nechala doma a bolo vybavené. (prikladám však foto z netu, aby ste mali predstavu ako to tam hore vyzerá)

Prvé dni na lomboku som strávila objavovaním prázdnych pláží a obrovských vodopádov v lone prírody dažďových pralesov pod Mount Rinjani. Jedným z nch bol aj obrovský Benang Kelambu Twin Waterfall, ktorý sa nachádza v Mount Rinjani National Park a môžete sa v ňom bezpečne okúpať. 
Pri bráne do parku s 5 rôznymi vodopádmi vyberajú miestni vstupné – tu by som Vás chcela upozorniť na fakt, že si od turistov pýtajú niekoľkonásobne viac, než by mali – vytiahnu na Vás totiž falošný papier s vyššími cenami. Pokiaľ Vás však do parku privedie miestny, máte vyššiu šancu seriózneho jednania ako keď tam prídete sami. Ja som si normálnu cenu našla predtým na internete a tak som si tvrdo stála za svojim. Po asi 10min vyjednávaní nakoniec vytiahli originál cenník… Sú to bežné praktiky, ktoré radi skúšajú na neskúsených turistov.

Okúsila som teda slobodu požičaného skútra a užívala si čo to šlo. Avšak len dovtedy kým sa mi mojou hlúposťou podarilo vytrieť na čerstvom asfalte…Au. Najviac to schytalo pravé koleno a lakeť. Inak som mala iba modriny na kadejakých neobvyklých miestach. Ale došla som v pohode ešte na izbu. Iba som sa zastavila cestou v lekárni s domnienkou, že tým to mám vybavené. Veď to poznáme..ten adrenalín z pádu robí svoje.
Mala som to štastie že v homestay, kde som bývala bol jeden miestny šaman, alebo ako by som ho po európsky nazvala.. Stretla som ho chvíľu po páde, takže rana bola ešte čerstvá. Povedal, že nech si zotriem ten “white shit”, ktorý mi tam natrel doktor v lekárni a on mi potom dá “natural Lombok medicine”. Kým trhal čerstvé lístky z rastliny Guava popisoval mi, ako už o pár dní budem mať zdravú kožu a že sa nemusím báť. Uverila som mu celou svojou dušou. Čakala som, že mi tam priloží celý list. Zrazu ani neviem ako čupel pri mojej nohe a pľuvol mi rozžuvané listy priamo do rany. Vôbec som to nečakala a štípalo to ako besné vyše dvoch hodín. “Healing!” povedal. Po čase väčšie kúsky tejto prírodnej kaše zmiešanej s jeho slinami poodpadávali a na rane mi zostala iba tenká vrstva, ktorá držala všetko pohromade. Na nohe sa mi do druhého dňa skutočne vytvorila krásna chrasta a ja som mohla opäť chodiť. 

Spočiatku som si (klasicky optimisticky) myslela, že moje zranenia vyzerali na prvý pohľad horšie, než v skutočnosti sú (krvi zo mňa tieklo ako z prasaťa).. Aj sa mi to potvrdilo. Druhý deň po nehode som zase sedela na “motorke” a vychutnávala si vietor vo vlasoch..Samozrejme už s väčším rešpektom.. Vety typu “každý musí raz spadnúť” som dovtedy vždy zmietla zo stola s tým, že sú to iba ich programy a ja to tak predsa mať nemusím.No asi sa mi postupom času nevedome nainštalovali..ale veď nevadí, zážitky sú neprenosné…

Cestou do prístavu v severnej časti Lomboku som sa zamyslela nad tým, že väčšie zmeny v živote, ktorých som sa ešte pred rokom tak bála, či snažila sa im vyhýbať, prinášajú sladké ovocie. Nie hneď, postupom času. A tiež záleží, či sa na ne viete pozrieť inak a nájsť ich vyšší význam pre vás. Nie všetky boli predsa príjemné ale v konečnom dôsledku som vďačná za všetky tie “pády” ktoré mám za sebou. Inak by som nebola tam kde som teraz. Prijímam s pokorou všetko čo príde. Nemám na najbližšie dni plán, jediné na čo sa teším je, že prídem do resortu, kde som bola naposledy a stretnem sa s domácimi priateľmi. Ostatné nechávam na “náhodu” včetne dĺžky pobytu na tomto ostrove. Žiaden booking na mojich cestách nehrozí 😉

Vyšlapala som si teda z prístavu na Gili Air pol hodinku po pláži smer spomínaný resort. Posledné metre boli naplnené radosťou a očakávaním = konečne zložím batoh a užijem si tu trochu oddychu! Ha..Na moje prekvapenie ma privítal prázdny resort s rozpadnutými bungalowmi ako následok nedávnych zemetrasení. Ach tie očakávania…Asi by som si radšej nemala plánovať vôbec nič. Opodiaľ stáli dvaja domorodci. Nevedeli po anglicky ani zaťať a mená Rahman či Vini ako tunajších bývalých zamestnancov im vonkoncom nič nevraveli. Môj úsmev klesol. Nahradilo ho sklamanie. Aha! tak tu mám hneď lekciu. Ľahko sa rozmýšľa nad zmenou ako pozitívnou udalosťou keď vám je dobre.. V nepríjemnej situácii je to trošku náročnejšie. Trvalo mi asi 3 hodiny nájsť niečo obdobné so stabilným internetom kvôli práci. Nakoniec som však bola nadmieru spokojná. Tak fajn, vravím si…:)

Zdemolovaná izba po zemetrasení - ešte pred pol rokom som tu bola ubytovaná

Problém s kolenom však nastal na tretí deň po mojom akrobatickom kúsku. Rany sa zrazu namiesto hojenia začali zhoršovať, schopnosť chodiť sa skomplikovala a hlavne tie neustávajúce bolesti.. ach. V horúcom ale najmä vlhkom prostredí južnej ázie plného prachu z pláže je každá ranka ľahko napadnuteľná kadejakými baktériami.
Prvých 7 dní dávam šancu prírodnej medicíne. Väčšina rozhovorov začína buď o zemetrasení alebo o tom, čo sa mi stalo s nohou a akú rastlinu z ich záhrady na to môžem použiť. Vyskúšala som aj mliečko zo stonky záhadnej bylinky, na ktorej meno si tu asi nikto nespomenie, no veľa ľudí ju pozná. Musela som si pre ňu prísť do domu takého miestneho džeffa (čítaj pseudomafiánčeka) ktorý býval za jeho práve prerábaným rezortom. No ten mal vilku to vám poviem. Síce všetko už dosť staré a typicky špinavé (prach+vlhkosť), ale o to to malo väčší nádych oázy v palmovom poli. Každopádne ukázal mi ako s rastlinkou pracovať a dal mi aj do zásoby. Lenže ani po 3dňovej aplikácii 3x denne nebadám rozdiel..

Dostávam tiež od viacerých radu, že keď chcem aby sa mi zranenie rýchlejšie zahojilo, nemala by som jesť vajíčka či iné živočíšne produkty. Vplyv stravy na zdravie je v ich kultúre veľmi uznávaný. Tak som rada, že som na správnom mieste. Čerstvé ovocie či ryža s opekanou zeleninou je tu totiž miestna strava.

Rady si však často aj vzájomne odporovali. Jeden vraví, že mám ležať a vôbec s tým nehýbať, druhý zase, že trochu pohybu tomu prospeje, aby si na to noha zvykla. Náplasť versus nechať to dýchať. Studený obklad či teplý. Tak som si už začala radšej radiť iba sama sebe podľa intuície. Pila som vela vody, vizualizovala. No nič akosi nezabralo.

Po týždni som šla znova k doktorovi, ktorý mi dal aj tabletky a krém. Nie som z tejto varianty nadšená, ale po tých nechutných príbehoch od turistov a ich zraneniach, ktorými sa mi vždy zveria po tom ako im poviem svoju story, som sa rozhodla dať predsalen šancu západnej medicíne.

Dragonfruit smoothie s chia semiačkami. Noha zostáva po celú dobu dovolenky mimo vody...
Vegánske curry s kokosovým mliekom

Včera to bol siedmy deň naordinovaného relaxu a polihovania v hamaku s vyloženou nohou. Svojich pôvodných 12000 krokov denne som vymenila za 500. Skoro každý pohyb znamená ihly zabodávajúce sa do kolena. Ale cez bolesť sa človek učí. Čo by som teraz dala za výmenu pohlavia a jedného plastového bažanta..haha.. ale nie..som rada, že som žena..asi by sa tu o mňa tak nestarali, keby im nie je pohľad na mladú belošku príjemný..

Celkovo mám ale pocit, že aj keď by som za normálnych okolností bola asi výrazne aktívnejšia, som rada, že je to nakoniec tak ako to je. Vnímam tú atmosféru z inej perspektívy a to “obmedzenie” ma celkom značne obohacuje v iných smeroch. 

Doniesla som si sem 2 knihy. Jednu som tu konečne dočítala a vzala si z nej poslednú domácu úlohu pozerať sa na všetko s láskou, bez ohľadu na to, aké to je.

Tá druhá, ma učí tomu, že človek môže byť úplne slobodný, ak skutočne prevezme zodpovednosť za všetky svoje činy. Takže zaujímavé veci sa mi tu zase dejú, preberám zodpovednosť a som v kľude. Nebudem sa predsa hnevať na samú seba .

To ma postupne prenáša k myšlienke, že tomu pravému kolenu dávam celkom zabrať. Nie je to jeho prvé zranenie za posledného pol roka. Takže “jednoduchá matematika” – [koleno = pokora]. Voči čomu? [pravé = mužská strana]. Tak mám sa zase nad čím zamýšľať..

Robíte si takúto diagnózu aj vy so svojimi zdravotnými problémami?

P.S. : keď porovnám to ich “špinavé prostredie” v ktorom žijú a vezmem do úvahy aj to, ako sa prirodzene veľmi zdravo stravujú.. myslím, že ich varianta sa mi pozdáva o čosi viac ako sterilita západniarov, ktorí však do svojho tela hádžu kadejaké sajrajty typu fast food, cukrové nápoje a spol v domnienke, že vedú čistejší, či bezpečnejší život…

P.S. 2: na mojich dovolenkových fotkách sa gýčové chodidlo vyskytuje častejšie, než mám vo zvyku.. je to však môj momentálny výhľad a tak s tým nebojujem. Verím, že to prežijete… 

Mohlo by sa vám tiež páčiť...